Tvoj život je cestou sebarozvoja sám o sebe. Často však prebiehala nevedome a väčšina ľudí sa nachádza v póloch, že život sa im iba deje, alebo že iba oni sami riadia svoj život. Tí prví majú ťažkosti prebrať zodpovednosť, tí druhí zas uznať že nemajú všetko pod kontrolou.
Aby celistvý človek mohol prebrať za svoj život zodpovednosť, potrebuje dospieť a stať sa Tvorcom a zároveň vedieť, že nemá kontrolu takmer nad ničím. Plynulosť pohybu medzi konaním a odovzdaním sa je Tanec života – a človek ktorý takto tancuje, kráča po svojej Zlatej Ceste.
Tato Cesta bývá v pohádkách označována jako střední cesta. Budha přinášel svoje učení o cestě středu. Můžeme na ni tedy nahlížet i jako na cestu celistvosti, cestu integrace každé složky naší osobnosti, souboru životních zkušeností a jít po ní plynule ve svém středu bez přehnaných extrémů. Je to ta cesta, po které máš jít a chůzi si užít. Kráčet po své Cestě znamená žít své poslání. Kráčet po Zlaté Cestě znamená žít svůj život naplno, svobodně a v lásce k životu a bytostiam v ňom.
Zistiť, čo je Tvoja cesta, čo ťa napĺňa, čo ti robí radosť, čo vieš, že chceš v tomto živote zažiť, alebo čo je tvoje poslanie, služba svetu, môžeš iba ty sám. Čo je však pre nás všetkých spoločné, sú životné míľniky a situácie, ktorými prechádzame ako bránami na ďalšie úrovne nášho vývoja (napr. dieťa, mladý muž, dospelý muž, „otec“ (či už svojich detí, alebo vecí ktorým dáš skrze seba vzniknúť), starý múdry muž, …) počas našich životov od narodenia po smrť prechádzame.
Zlatá Cesta má však jednu osobitú vlastnosť, a to že sa nedá celá vopred naplánovať, a tak vykročiť na ňu znamená vykročiť do neznáma…
A keďže z vlastných skúseností vieme, že sa to môže javiť ako strašidelná vec – a tvoj život ti ukazuje či tento prah prekračuješ, alebo sa na ňom zastavuješ a pozeráš sa radšej inam – a tak sa dostávame ku tomu čo pomohlo v živote nám, ku sprievodcovi na ceste: